Ekologická politika dneška ako neuveriteľná pretvárka

Je viac než isté, že v posledných rokoch sa problémom životného prostredia venuje podstatne viac priestoru ako hocikedy predtým. Teda, aspoň ak hovoríme o modernej industriálnej spoločnosti, pretože v časoch pred ňou bolo pozorovanie prírody bežnou súčasťou každodenného života, hoci naň neupozorňovali vyparádené televízne hlásateľky so svojimi žiarivými úsmevmi. No je smiešne veriť, že k prírode sa vraciame, lebo sme zrazu pochopili jej význam. Istotne by sme sa dnes tejto téme naďalej úspešne vyhýbali (ako sa dialo hádam posledných sto rokov), keby sa nám vo vonkajšom svete neobjavili hrozby, ktoré sú tak aktuálne, že ani pri najvyššej zadubenosti a naivite ich riešenie už nemôžeme odkladať na ďalšie generácie (hoci, presne to robíme). Preto sa pomerne pravidelne venujú médiá na veľkej ploche zmenám klímy, rastúcemu znečisteniu, civilizačným chorobám, vymieraniu živočíšnych druhov a iným otrasným správam. Preto sa o prírodu zrazu starajú politici, podpisujú sa nové protokoly. Tón varovaní je čoraz ráznejší a objavujú sa požiadavky na zmenu.

Takže všetko sa dostáva na správnu koľaj. Problém bol pochopený, ľudia si zobrali varovania k srdcu a riešenia sa začali stávať skutočnosťou. Ozaj? Keď sa všetky reči premelú, nastane, ako obvykle, bolestivé vytriezvenie do reality. Koncert na podporu záchrany dažďových pralesov sa skončil, hviezdy odlietajú na svoje súkromné ostrovčeky. Tri strany po prílohe o vymierajúcich druhoch sa v novinách objaví reklama na nové SUV-éčko. Všetky frázy sú prázdne a dvojstrana o ekológii je dobrým spôsobom, ako si spraviť reklamu a zaplniť voľný priestor módnou témou. Celá dvojstrana je tak v skutočnosti prírode len na škodu.

Ako ináč by sa ale veci mohli vyvinúť v spoločnosti, pre ktorú je nedotknuteľným Svätým grálom obchod a voľný trh? Akú zmenu môžeme očakávať, ak väčšina skutočných riešení by narušila rast ekonomiky? Ekonomiky, ktorá predsa stojí nad prírodou. Aby sme sa aspoň trochu utešili, vymyslel sa takzvaný udržateľný rast. Je typickým príkladom, že väčšina ľudí je neschopná rozmýšľať v dlhodobejších meradlách, hoci aj v rámci najjednoduchšej logiky a matematiky. Dá sa očakávať, že viac diaľnic, tovární, áut, viac obchodných domov a multifunkčných centier povznesie naše životné prostredie? Sotva, ale celá teória udržateľného rastu má v sebe prvky mystického kultu, takže snáď zahŕňa aj nejaký, mne dosiaľ neodhalený, božský zásah. Napriek všetkému musím povedať, že pri raste produkcie je úspornejšia spotreba energií nepostačujúcim, hoci potešujúcim faktom. No aj tu, ak si bližšie prezrieme fakty, uvidíme, že ekologická politika je často len o schopnosti vytvárať ilúzie a vyvolávať duchov. Ako ináč možno popísať konanie firiem, ktoré z čisto nezištných dôvodov posielajú staré stroje do krajín, kde žiadna kontrolná legislatíva neexistuje. Argumentuje sa právom na rozvoj týchto krajín, ktoré je aspoň tak silné ako právo poriadne sa nabaliť. Na papieri ale stále dosahujeme čoraz lepšie výsledky, ktorým chceme silou-mocou veriť.

Hádam sa nestane, že neustálym zlepšovaním ekologického prístupu spravíme celú planétu neobývateľnou. Ako povedal Pentti Linkola: „Naivita je do ľudí zažraná ako voš do dechtu“ a môžem len dodať, že z takejto naivity sa už možno pomerne skoro zobudíme do reality. A vytriezvenie do nej, ako obvykle, nebude pekné.

---

Komentáre k článku môžete písať do Knihy návštev.