Múdrosť skrytá v rozprávkach

Rozprávky. Kto z nás by ich nepoznal. Sprevádzali nás počas celého nášho detstva. V hlavách nám utvárali nové svety, ktoré sme nepovažovali za vymyslené a neskutočné. Práve naopak. Rozprávka bola súčasťou nášho detstva rovnako ako otec a mama. A práve rodičia nám ich rozprávali najčastejšie. Dokázali to tak, že v tej chvíli pre nás neexistovalo nič iné. No a samozrejme stará mama. Tá ich rozprávala nie s nádychom rozprávky, lež skutočnosti. A potom sme vyrástli a rozprávky sa väčšine z nás takmer úplne stratili z našich životov. Rozprávky však existujú aj naďalej. Avšak už ich nečítajú nám, ale ich čítame svojim deťom. Rozprávka už pre nás nie je skutočnosťou, ale vymysleným príbehom, ktorý vo svojej múdrosti stvoril ľud. Stratila sa z nás tá detská nevinnosť a jednoduché chápanie sveta. Ale prečo? Áno, vyrástli sme. Máme svoje starosti. Na rozprávky nemáme čas. Nedokážeme sa zastaviť a upokojiť svoju myseľ. Máme prácu, rodinu. Naše deti vraj nemusia vyrastať na rozprávkach, lebo už majú príbehy, ktoré sa im hýbu pred očami, nepotrebujú predstavivosť, lebo stačí iba stlačiť gombík na ovládači a všetko sa dieťaťu predostrie. Ale nielen pre naše deti sú dôležité rozprávky. Sú dôležité i pre nás. Pre nás všetkých. Vyrástli sme a práve preto z rozprávok môžeme chápať, ešte oveľa viac ako deti. Môžeme sa zamyslieť nad tou jednoduchou symbolikou, ktorá je ukrytá v čarovných príbehoch a povestiach o pastieroch, drevorubačoch, princeznej, kráľovi, sedemdesiatej siedmej krajine, zakliatom zámku, hovoriacich zvieratách... Môžeme pochopiť, že Vratko neosúša slzy sveta iba v rozprávke, ale že to robí i v skutočnosti. Stačí sa iba zastaviť a zamyslieť.

Ukrytá múdrosť...
Skromnosť. Nádherná to vlastnosť ľudskej bytosti. Dnes, tak málo ctená, vraj nepotrebná. V minulosti, nie až tak dávno vlastnosť slovenskému človeku celkom prirodzená. Človek k svojmu životu potrebuje tak veľmi málo. Vedeli by o tom rozprávať naši starí rodičia a najmä prarodičia. O tom ako žili o jednom chlebe celý týždeň, o tom ako mali väčšinou iba to čo si dopestovali, alebo čo si požičali. Tak to bolo na dedinách. Gazdiná šla piecť chlieb, ale lopatu s ktorú sa chlieb vložil do pece, mala iba jedna gazdiná v ulici. Tak si ju proste požičiavali. Skromnosť, táto vlastnosť slovenskému človeku tak prirodzená sa odráža samozrejme aj v rozprávkach ľudu. Asi najznámejším príkladom je rozprávka Soľ nad zlato. Soľ je v nej vzácnejšia než všetky poklady. A soľ je dar zeme. „Obyčajná“ soľ sa zrazu v rozprávke stala najväčším bohatstvom. Vždy to tak bolo. To len v dnešnej dobe sa zdá všetko také samozrejmé.

Skromnosť je vlastnosť, ktorá človeka ctí. Všetky jednoduché postavy slovenských rozprávok a povestí majú túto vlastnosť. Má ju valach čo pasie ovce, má ju rubár, ktorý celé dni váľa stromy v horách, má ju i najmladší syn svojho otca, má ju i kráľovič, či chlapec, čo sa na zviera premenil...

Zdravý um, rozvážnosť, odvaha a nebojácnosť. Vlastnosti v rozprávkach tak časté. Všetky dobré postavy, ktoré nám vystupujú v deji majú tieto vlastnosti. Najmä najmladší syn, kráľovským otcom nechcený ženích, sestra zakliatych bratov... Všetci títo musia dokázať čo vedia, čo dokážu v nie práve najľahších úlohách. Aj keď vieme, že sa im to vždy podarí, radi o nich čítame. Ukazujú nám istý ideál skutočného človeka. A v tom sa odráža i naša túžba byť takým človekom. Nie je to také ťažké, ako si často myslíme. Rozprávky nám vlastne môžu povedať spôsob ako sa takými staneme. Treba mať otvorené oči a čítať.

Uvedomenie, že rozprávky nie sú iba pre deti nám dodá nové svetlo do nášho života. Začneme ich čítať s vedomím a nad každou vetou premýšľať. Zrazu budeme ako deti. Uvidíme sa v roli princa, ktorý zotne za chvíľu dvanásť dračích hláv, budeme vlastniť čarovnú píšťalku i palicu, ktorá vytlčie všetku neprávosť. A potom nám zrazu niečo v našom vnútri povie, že tie rozprávky, ktoré sme doteraz čítali ako príbehy pre deti, sú vlastne obrazy našich životov. Pochopíme i symboly celkom skryté. Dozvieme sa, že had je strážcom podzemných pokladov a že túto rolu mu pripisovali už starý Slovania. Uvedomíme si, že v rozprávkach sa skrývajú večné túžby človeka, jednoduché i zložité príbehy našich dávnych i nedávnych predkov. A po prečítaní množstva povestí a rozprávok nám zrazu svitne v našej mysli, že tak veľa príbehov sa navzájom podobá, že majú pre nás tak podobný a predsa vždy jedinečný odkaz, ktorý nám môže zmeniť naše životy... Len sa musíme otvoriť a znovu objaviť našu prirodzenosť. Pochopiť, že strom naozaj rozpráva a draci naozaj žijú v hlbokom podzemí.... Pochopiť múdrosť stáročí, ktorá je ukrytá v jednoduchej reči našich rozprávok a povestí.

---

Komentáre k článku môžete písať do Knihy návštev.