Slovania ako bojovníci

O Slovanoch sa často traduje, že boli miernej a holubičej povahy, málo schopní boja. V šiestom storočí, v dobe, kedy sa domácim hospodárstvom a spoločenským vývojom dostali na najvyšší stupeň, nazvime to krutosti, boli rovnako bojovní a útoční a rovnako dychtiví po koristi ako iné národy a kmene v tej dobe.

...Vojvodca, rada, zhromaždenie ľudu tvorí orgány rodovej spoločnosti, vyvinutej vo vojenskú demokraciu. Vojenskú – lebo vojna a organizácia k vojenským účelom sa teraz stala celkom bežná v živote bežného ľudu. Bohatstvo susedov dráždi chamtivosť týchto národov, u ktorých nazbierané bohatstvo predstavuje prvé miesto v živote. Vojna, ktorá bola najskôr vedená len ako odveta za výboje alebo slúžila k rozšíreniu územia ktoré už nestačilo, je teraz vedená aj pre obyčajné okrádanie, stáva sa trvalým spôsobom obživy...
( B. Engels – Pôvod rodiny a súkromného vlastníctva )

Slovania boli pre svoju početnosť veľmi silnou vojenskou hrozbou, neútočili na Rím ako to robili napríklad Germáni či Kelti. Šli inam, priamo do kolísky bohatstva tej doby – do Byzancie. Sila, krutosť, vôľa a neústupnosť – toto všetko je v písomných prameňoch zachytené mnohostranne. „Kultúrny svet“ pred krutosťou našich predkov zachraňovalo iba to, že Slovania neboli jednotní a kvôli koristi, sľubom alebo malicherným rozbrojom sa vzájomne nepodporovali, alebo dokonca vystupovali jeden proti druhému. Ak si vezmeme spoločenský vývoj v slovanských krajoch, ani jednotní byť nemohli.

Slovanská krutosť
Slovania boli rovnako krutí ako iné národy vtedajšieho sveta ba v mnohých prípadoch svojou krutosťou iné kmene a národy i prevyšovali. V roku 550 po víťaznom boji a po úteku byzantských vojsk, zajali Slovania vodcu Azbada a živého ho hodili do horiaceho ohňa, predtým mu z kože na chrbte vyrezali remene. Tí istí Slovania inokedy vtrhli do Trácie a Ilýrie, zabíjali všetkých, ktorí im prišli do cesty, ale nie mečom, kopijou alebo iným spôsobom v tej dobe príznačným, ale narážali svojich nepriateľov na kôl, uväzovali medzi štyri stĺpy a za ruky a nohy a tĺkli ich kyjakmi a palicami alebo ich zavreli do domov a živé spaľovali. Skutočne mierna a holubičia povaha! Až neskôr Slovania začali niektorých zajatých nechávať nažive a brať ich do otroctva. Zajatcov, ktorých si Slovania priviedli domov boli na tom na vtedajšiu dobu veľmi dobre. Slovania neboli otrokári a otrokov pre svoje hospodárstva nepotrebovali. Zajatci boli v slovanskom prostredí ako otroci iba určitú dobu. Potom dostali na výber. Mohli sa vrátiť domov alebo mohli žiť medzi Slovanmi ako slobodní ľudia a priatelia. V šiestom storočí bolo pre Slovanov príznačné že radi útočili na zálohy a snažili sa nepriateľa prekvapiť neočakávanými prepadmi v húštinách, úžľabinách, skalných priesmykoch. Ako hlavné zbrane mali dva oštepy, drevené luky a šípy, ktoré bývavali napustené jedom. Niektorí z nich mali aj šípy. Veľmi často sa snažili ukradnúť koňov, čo bolo pre jazdecké vojska veľmi nepríjemné. Inokedy brali zbrane. Zlato, striebro, dobytok a iné cenné veci je vec samozrejmá.

Slovania boli na svoje bojové umenie veľmi hrdí. Keď ich v rokoch 570 – 579 zajal avarský chán Bajan a požiadal ich aby sa podrobili Avarom a platili im daň náčelník Dobreta a iný nemenovaní vodcovia ho odmietli zo slovami :

„Ešte sa taký nenarodil a neobjavil pod slnkom , ktorí by dokázal našu silu zlomiť. My sme si zvykli nato, že vládneme cudzím krajinám a nie aby niekto iný vládol nad našou. V tom sme si istí pokiaľ existuje vojna a meče“

V listnatých lesoch boli Slovania byzantskému vojsku obzvlášť nebezpeční, pretože lesy vyhovovali ich spôsobu boja a Slovania sa v nich dokázali veľmi dobre ukryť. Preto sa v tej dobre doporučovalo aby sa na výpravy proti Slovanom šlo radšej v zime, keď sú stromy bez lístia a neposkytujú dobrý úkryt. Slovania prechádzali rieky veľmi jednoducho, zatiaľ čo Byzantíncom to robilo veľké problémy. Ak boli prekvapený nepriateľom vedeli sa schovať pod vodu, ľahnúť si v hĺbke na chrbát a dýchať pomocou tenkého dutého stebla.

Slovania nebojovali v šíkoch a oddieloch a nemali radi holé a otvorené miesta. Pokiaľ boli prekvapení a prinútení k boju snažili sa zastrašiť nepriateľa pokrikom a náznakom útoku. Keď protivník cúval, prudko sa hnali za ním, keď nie radšej sami ustúpili a utiekli do lesov, kde často nachádzali pomocníkov. Ak sa poľakali korisť nechali na mieste a utekali do lesa. Slovania sa potom pri vhodnej príležitosti vrátili a snažili sa spôsobiť nepriateľovi straty.

Útoky na slovanské zeme nebývali úspešné, pretože Slovania nemali veľké mestá, ale žili v dedinách, osadách ktoré boli v úzkom styku. Keď nijakú prepadli susedia utiekli do lesa a vo vhodnej chvíli nepriateľa prepadli. Susedia si navzájom pomáhali. Zničenie jednej osady nebolo veľkým úspechom a väčšinou to vyšlo nepriateľa veľmi draho. Neskôr po trvalom zabratí územia sa slovanské vojenstvo a boj zmenil. Kniežatá a prední bojovníci nosili meče a bojovali ťažkou kopijou, nie ľahkým oštepom. Mali pancier z kože pošitý kovovými šupinami alebo brnenie posplietané z kovových krúžkov. A na hlavách prilby. Táto zbroj sa najskôr iba dovážala. Za istý čas však Slovania všetko vyrábali sami a nie len vyrábali. Východní Slovania s mečmi aj obchodovali. Slovania mali bojovníkov – jazdcov od prvopočiatku. Výstroj sa postupne zdokonaľovala aj pod vplyvom kočovných kmeňov. Rozšírili sa strmene, jazdci od siedmeho storočia nosili ostrohy. Na začiatku druhého tisícročia sa zmenil aj štít pre jazdcov. Bol veľký mandlovitého tvaru aby chránil ruky i nohy.

Sláva odvahe a neoblomnosti našich predkov! Česť Im!

---

Komentáre k článku môžete písať do Knihy návštev.